Sean Mackin (Yellowcard): Prežívame najlepšie obdobie!

Prvýkrát v strednej Európe

Aké máš pocity z predstavenia v Prahe? Od kamarátov sa k nám dostali samé extrémne pozitívne ohlasy!

Áno, bolo to vynikajúce. Energia z obecenstva len tak sršala! Samotné vystúpenie bolo vcelku v pohode. Určite som zo samotného vzrušenia urobil pár chybičiek, ale bavil som sa. Vždy keď ste niekde prvýkrát a dostane sa vám takejto reakcie, je to paráda.

Takže ste v Prahe a vlastne i v Bratislave prvý raz. Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sem prišli?

Vždy sme chceli navštíviť ďalšie krajiny v Európe a tak sme sa chytili tejto príležitosti. Hrali sme nejaké festivaly a ostalo nám pár voľných dní. Povedali sme si, že je to možnosť objaviť nejaké nové mestá, zahrať napríklad v Poľsku, či v Rusku. V Taliansku, Nemecku, Francúzsku, Anglicku či Škótsku hráme stále a chceli sme potešiť aj iných fanúšikov.

Prišlo vám hranie v Prahe niečím iné?

Ani nie, pretože naše pesničky znamenajú veľa pre mnohých ľudí. Je šťastím mať tak veľkú fanbase, s ktorou môžeme mať tak dobré vzťahy. Rozdiely sú prakticky v maličkostiach, napríklad v komunikácii s publikom. Sme blbí Amíci, hovoríme iba po anglicky. Takže je skvelé, že mnohí z vás angličtinu ovládajú. Ale aj napriek tomu, niekedy keď medzi sebou utrúsime nejaký vtip na pódiu, tak ho publikum nepochopí. To potom nie je taká sranda. Ale na druhej strane je to príležitosť vidieť nové miesta. Nikdy som si nemyslel, že uvidím napríklad Bratislavu alebo Hamburg.

Ryan Key a Sean Mackin - dvojka plná energie

Prekvapilo vás, koľko ľudí tu pozná naspamäť texty vašich pesničiek? Alebo koľko ľudí vôbec pozná Yellowcard?

Práve to tomu pridáva na vzrušení. V Amerike to nie je s hudbou až také žhavé. Tu v Európe je viac festivalov, viac ľudí chodí na koncerty. Keď prídeme sem a zažijeme takúto reakciu, napríklad ako včera v Prahe, veľmi nás to teší. Od Bratislavy máme tiež veľké očakávania.

Tak to dúfame, že vaše očakávania naplníme!

Určite! Už len viezť sa mestom a vidieť všetku tú odlišnú architektúru či životný štýl je zaujímavé. Tieto veci tomu dodávajú ešte viac energie.

Mali ste čas sa po meste prejsť a poobzerať si ho?

Kvôli uzavretej ceste sme dnes prišli neskôr ako sme chceli a potom sme 3 hodiny skúšali. Neostalo nám veľa času na skúmanie mesta. Bolo by krásne urobiť si tu voľný deň, ale ráno už zase cestujeme do Talianska.

Veľa hudobníkov vraví, že to cestovanie je na hraní jedna z najlepších vecí.

To je, ale býva to aj ťažké. Niekedy toho toľko vidieť nestihneš. Včera som si privstal, aby som si stihol trošku obzrieť Prahu a teraz mám kvôli tomu unavený hlas. Dnes v Bratislave to s prechádzkou nevyšlo vôbec. Neskôr sa nám možno podarí obhliadnuť si ju lepšie. No myslím, že najlepšou vecou na tom všetkom sú aj tak fanúšikovia. Vo svete sme videli veľa cool vecí, ale naši fans sú najlepší. Máme veľké šťastie.

Ako sa vám páči v klube, ste spokojní? Líši sa niečím od štandardov, na ktoré ste zvyknutí?

Klub je veľmi pekný. Je to tu trochu bezprostrednejšie, dnes večer očakávame komornejšiu show. No všetci tu aj v tejto krajine sú k nám veľmi milí, takže sme veľmi spokojní. Niekedy sa o vás starajú lepšie, niekedy horšie. Dnes je jeden z tých lepších dní!

Čo vravíte na From Our Hands, počuli ste o nich niekedy predtým?

Nie, ale počúval som ich na skúške a boli veľmi dobrí, teším sa z nich. Ich bubeník je macher! Ale nehovorte mu, že som to o ňom povedal, bude z toho mať veľkú hlavu!

Na novinke When You're Through Thinking, Say Yes sa tak trošku vraciate späť k ére Ocean Avenue, a to najmä po hudobnej stránke, ale čiastočne i po textovej. Viaceré pesničky sa venujú minulosti či spomienkam. Čo vás k tomu viedlo?

Keď sme novú dosku nahrávali, bolo pre nás dôležité vytvoriť klasický yellowcardovský album. Chceli sme zdôrazniť niektoré veci, ktoré sme spolu prežili za celý ten čas.

Niečo ako bestofka, ale s novými pesničkami...

Tak nejak. Vrátili sme sa k sebe po dvoch rokoch pauzovania a vďaka tomu sme boli viac oddýchnutí. Yellowcard bol po celý čas o priateľoch, ktorí si užívajú život. A to je na tej nahrávake zachytené. Taktiež sa tam ale odrazil náš postupný vývoj spolu s ponurejšími témami z predošlých albumov. Nemôžem hovoriť za Ryana, ale myslím, že po textovej stránke to vyzerá vcelku podobne. Aj on si prešiel svojim temným obdobím a na jeho konci spomína na dobré časy, priateľov a vzťahy. Veľa ľudí vidí vo When You’re Through Thinking, Say Yes znovuzrodenie našej kapely, pretože sme boli schopní zachytiť ten klasický, veselý yellowcardovský zvuk.

Aký bol život práve počas tej spomínanej dvojročnej pauzy?

Bol super. Strávil som taktiež veľa času s rodinou a som si istý, že ostatní chalani z kapely urobili rovnako. Veľa ľudí si myslí, že Yellowcard bol úspech, ktorý sa odohral zo dňa na deň. No my sme koncertovali asi 4 roky predtým, než vyšiel Ocean Avenue. Bola to zabáva, ale bolo to súčasne aj veľmi ťažké. Boli časy, keď som vo svojej vlastnej posteli strávil 10 nocí za rok. Na šnúre spíš v dodávke, na zemi, na parkoviskách... 

Je veľmi vzrušujúce žiť takýmto spôsobom, ale takisto veľa obetuješ – vzťahy s priateľmi, s rodinou. Takže bolo veľmi príjemné dať si pauzu. Oženil som sa, so ženou sme si kúpili dom, začal som normálne pracovať. Najlepšie bolo trochu spomaliť a užívať si práve tie veci, ktoré ti kvôli koncertovaniu unikajú - veci, ktoré dávajú zmysel všetkým tým ostatným. A teraz, keď sa kapela znovu dala dokopy, nič to na veci nemení. Som stále ženatý a stále má ma rada. Je úžasné cítiť tú podporu. 

Napadlo ti niekedy počas prestávky, že by ste sa možno už k sebe nemuseli vrátiť?

Áno, naozaj som bol v istom období trochu smutný a bál som sa, že už sa k sebe nevrátime. Naša nahrávacia spoločnosť sa rozpadla, prešli sme k Virgin a následne prišla recesia. YouTube začal mať problémy, ľudia prestali chodiť na koncerty... 

Bolo to pre kapelu ťažké a tak sme si povedali, že si dáme pauzu. Jednoducho sme nevedeli, ako ďalej. Nakoniec tá prestávka nebola po všetkých stránkach tým, čo by sme chceli. Myslím, že tou najdesivejšou vecou bolo práve pomyslenie, že už nikdy nebudem profesionálne hrať. A hlavne to, že to nebude z môjho vlastného rozhodnutia. Človek chce vždy rozhodovať o svojom živote sám a predstava, že by som tú možnosť nedostal, ma hnevala asi najviac. Takže nabudúce... vlastne dúfam, že žiadne nabudúce nebude a budeme hrať hudbu naveky!

Nevadí tvojej rodine, že s ňou pri toľkom hraní netráviš veľa času?

Svoju širšiu rodiny vidím vlastne viac vďaka koncertovaniu, pretože sú roztrúsení po svete. Mama žije v jednom štáte, otec v druhom. A moja manželka je veľmi chápavá. V súčasnosti už je to na tej úrovni, že mám niekedy možnosť vziať ju na turné zo sebou. Sú isté obete, ktoré musíte pre hudbu robiť, ale na druhej strane i ona veľmi dobre chápe, čo pre mňa muzika znamená. Máme v našom vzťahu rovnováhu.

Keď sa vrátim kúsok späť, hovorili sme o tom, že nový Yellowcard je zase o niečo veselší. Celkom sa to odrazilo i na klipe k Hang You Up. Na jednej strane je to také klasické, romantické, klišé video a na druhej strane si zo seba robíte celkom slušnú srandu. Ako vám niečo také napadlo?

Ten klip napísal z prevažnej časti náš režisér. Povedali sme si, že ak by sa to podarilo, mohlo by to byť vcelku vtipné. Máme zmysel pre humor a chceli sme urobiť niečo uvoľnenejšie, veselšie. Je to natočené trošku inak - kapela vyzerá dobre, Ryan je stále v roli speváka, ale bolo to trošku v inom, komickejšom prostredí. Takže spolu s novým Yellowcardom sme trochu i zmenili prístup – užiť si viac srandy.

A nebrať to tak vážne.

Naše vystúpenia však zasa berieme veľmi vážne. Dbáme na to, aby sme každý večer podali ten najlepší výkon. Napríklad včera som vôbec nepil, pretože nechcem miestnych fanúšikov sklamať. Ale v iných veciach so môžeme dovoliť trochu sa uvoľniť, to video bolo jednoducho prča.

Musí byť náročné byť každý deň na turné čerstvý – napríklad toho pitia si asi veľa neužiješ...

Je to tak lepšie. Nechápte ma zle - s pitím a podobnými vecami som si užil svoje. Ale momentálne sa fakt sústredíme na muziku, na vzťah s fanúšikmi. Sme vďační za to, čo prežívame. A ak sa popritom stihneme aj dobre baviť, tým lepšie.

Pred chvíľou si hovoril o ťažkých časoch – spomenul som si na album Lights & Sounds. Asi som jeden z mála, ale je to môj obľúbený album, hoci je o niečo temnejší. Príde mi však zároveň oveľa hlbší ako ostatné albumy. Keď sa spätne ohliadneš za obdobím, v ktorom vznikal, vnímaš ho ako krízu alebo skôr niečo pozitívne?

Jednoznačne pozitívne. Keď sme pracovali na Lights & Sounds, zažívali sme práve éru veľkého úspechu. Nikdy sme si ani len nepredstavovali, že to tak bude. Stále sme boli veľmi mladí, mali sme 23-24 rokov. Capitol Records stáli za nami a dostali sme príležitosť natočiť skutočne veľký album. Mali sme odrazu možnosť buď pokračovať v tom, čo sme robili doteraz, alebo skúsiť niečo totálne odlišné. A my sme zvolili tú druhú cestu. Nechceli sme už byť len nejakou pop-rockovou či pop-punkovou kapelou. To bolo pre nás podstatné. Máme jazzového bubeníka, ktorý miluje hardcore, huslistu, poprockového speváka... Je to zmes mnohých rozličných vplyvov a my sme tak nejak chceli urobiť všetko. Niektoré témy z tej nahrávky sú trošku temnejšie.

Čím to bolo?

Pre Ryana to skutočne bolo ťažké obdobie, práve kvôli tej náhlej popularite. Zrazu bolo okolo nás obrovské množstvo ľudí, ktorí sa na nás tlačili. Niektorí ľudia to zvládajú ťažšie. V určitom bode sa jednoducho stiahnu a povedia si „neviem sa s tým vyrovnať – všetky tie otázky, všetky tie veci, je toho veľa a ja chcem proste hrať a baviť sa s kamarátmi.“ Z toho vyplynula temná stránka tohto albumu.

Ale brali sme to ako príležitosť napísať niečo iné. Bolo pre nás veľmi vzrušujúce nahrávať s Neilom Avronom (producent známy spoluprácou s kapelami ako Fall Out Boy, Linkin Park či Everclear, pozn. autora) tak, ako sme to nikdy predtým neskúsili – veľký orchester, veľké aranže.

Ktoré boli fakt krásne!

Vďaka. Užili sme si pri tom veľa stresu, ale i veľa zábavy. Nechceli sme priniesť niečo v štýle Britney Spears. Chceli sme ukázať, koľko muzikálnosti sa v kapele skrýva. A mali sme pocit, že sa nám to podarilo. Určite je to jeden z mojich obľúbených albumov. Boli to i dobré časy.

Napriek tomu ste sa však rozhodli vrátiť sa ku „klasickejšiemu“ zvuku.

Pri nahrávaní Paper Walls sme mali užší časový rámec. Namiesto veľkého hudobného diela sme sa teda jednoducho viac bavili. Boli sme viac združení. Napríklad pri Lights & Sounds sa Ryan odsťahoval do NY, kde napísal väčšinu dosky. Pri Paper Walls sme sa nasťahovali k sebe. Zoskupili sme tie štruktúry a prvky, ktoré sme sa naučili pri Lights & Sounds a aplikovali ich na tradičnejší „vintage“ yellowcardovský zvuk. No a súčasný When You’re Through Thinking, Say Yes je zmesou všetkého, čo sme sa za posledných 10 rokov naučili.

Vždy ma zaujímalo, ako ste vlastne prišli k tej myšlienke – poďme hrať punk rock s husľami.

Na to je jednoduché vysvetlenie. Boli sme kamaráti z hudobnej strednej školy. Fičali sme na NOFX či Bad Religion, kalili a flákali sa spolu. Bolo to o priateľstve. Nie o tom, že by sme si v kapele povedali „toto potrebujeme“. Naopak, vyplynulo to veľmi prirodzenou cestou v momente, keď som začal písať pesničky a stal som sa plne súčasťou Yellowcard.

Je dnes autorom pesničiek výhradne Ryan, alebo píšu aj ostatní členovia kapely?

Ryan sa stará o väčšiu čas písania, píše texty. Potom sa stretneme v skúšobni a k tej akejsi kostre skladby, ktorú prinesie, pridávame rôzne veci. Je to značne tímový proces.

Spomínam si, že pár rokov dozadu ste mali hrať pre amerických vojakov v Iraku, podarilo sa to vtedy?

Áno, hrali sme akusticky, bez Longineua (bicie, pozn. autora). Hrali sme nakoniec v Kuvajte, pretože prezident Bush bol práve na návšteve v Iraku a nemohli sme sa dostať na lietadlo.

Na prvý pohľad si táto podpora možno trochu protirečí s tým, že ste boli na kompilácii Rock Against Bush. Ako ste to vtedy vnímali vy, čo vás motivovalo?

Nechcem príliš zabŕdať do politiky, ale to sú dve odlišné veci. Iné je podporovať mužov a ženy, ktoré tam musia byť, ktorí žijú a umierajú pre Američanov a iné je podporovať politikov, o ktorých agende nemám ani poňatia a nič z toho nepodporujeme. Boli sme tam kvôli tým ľuďom.

Pekná odpoveď!

Je to pre nás veľmi dôležité. Nie sme a ani sme nikdy neboli politickou kapelou. Ale pokiaľ sú ľudia, ktorí sú nútení zotrvať na nejakom mieste, tak ich absolútne chceme podporiť. Našou prácou je baviť ľudí.

Ako ste boli prijatí?

Veľmi dobre. Hrali sme napríklad pesničku Believe z albumu Ocean Avenue. Mám ju veľmi rád, pretože znamená strašne veľa pre mnoho rozličných ľudí. Napísali sme ju o tom, čím naša krajina prechádzala po útokoch z 9/11, keď padlo WTC. Venovali sme ju pamiatke mužov a žien, hrdinov tej tragédie, ktorí položili svoj život pri záchrane iných. Či už sú práve vo vojne alebo s rodinou, tá pieseň znamená pre ľudí veľa. Bolo úžasné byť v Kuvajte a môcť ich podporiť.

V nedávnom rozhovore s Ryanom Mendezom som čítal, že podľa neho je toto najlepšia zostava Yellowcard vôbec. Súhlasíš s ním?

Absolútne. Toto je najlepšia verzia Yellowcard. Po stránke časovej, koncertnej i skladateľskej. Všetko to zapadá do seba – my ako osobnosti, hudobníci i priatelia. Prežívame skvelé obdobie. Myslím, že to uvidíte na pódiu, je to paráda. A Ryan má dnes narodeniny, takže všetko naj pre Ryana!

I Ryan Mendez zásadne prispel k vyspelejšiemu zvuku Yellowcard

Čo očakávate od budúcnosti? Kde vidíte Yellowcard o 10 rokov?

Na koncertných pódiách po celom svete a dúfam, že aj pri nahrávaní v štúdiu. Čo viac si môžeme priať. Či už hráme pre 5 alebo pre 5000 ľudia, sme šťastní, keď môžeme robiť muziku.

Nuž, vedľa vás dnes čaká asi 500 nadšených fanúšikov!

To je skvelé. A vôbec to, že som v Bratislave. Som z toho úplne mimo! Odkážte našim fans, že ďakujeme, že sa na nás prišli pozrieť a dúfam, že si to užijete! 

Na realizácii i spracovaní rozhovoru sa podieľal i kolega Boomer.
 

KOMENTÁŘE