Glam rockeri v Rock Café

Priznám sa hneď na začiatku, na tento koncert som šiel z dôvodu akejsi úchylnej zvedavosti a s nemalou mierou pohŕdania namachlenými deckami so žuvačkami, takisto ako aj kapelami, ktoré pre "fešn kids" hrajú. Keby tam nehrali Radio Dead Ones, moji protekční punkrockoví chalani, tak si viem predstaviť tritisíc lepších spôsobov ako stráviť večer. Chcete ich počuť? Jasné, že nie.

Už len kontrast, ktorý som zažil, keď som z premietania neveselého filmu na festivale Jeden Svět prešiel rovno do Rock Café, mi nahrnul úškrn na tvár. Nepovažujem sa za starého fotra, ale mám problém v rozlíšení glam-rock-kids novodobých emo-kids (áno, skutočne existuje niečo ako pôvodné emo a tú hudbu mám naozaj rád, aj keď asi málokto z dnešných ofinkárov o nej počul).

Ale od toho som dnes neprišiel, aby som sa tu hral na módnu políciu (to je tiež ináč pekná pakovina). Dám si pivo a pozorujem ako sa chlapci maľujú a tupírujú si vlasy. Dievčatá nie. Tie už tak prišli. Rock Café malo problémy kvôli zvuku, tak sál zvukovo izolovali. A to tak, že ani keď ste za dverami, nič nepočuť. Takže prvú kapelu som takmer úplne premeškal.

Stíham poslednú pieseň. A som rád, že som to zmeškal. Traja chlapčekovia s bezchlpými hruďami glam-rockovo zapištia a zmiznú. No, a ešte predtým sa pováľajú po pódiu. Dámy a páni, to bola nemecká kapela Keen s barbie-ružovým logom. Au. S kamošom sme sa skoro počúrali od smiechu.

Radio Dead Ones sa nechali uviesť divným introm a ide sa na to. Aparáty doprava, začína sa zábava. Humorné je aj to, ako sa podľa oblečenia dá pekne rozoznať, kto prišiel na Radio Dead Ones a kto na glam-rock. Tí zvyšní sú zvukári a barmani. Väčšinové osadenstvo koncertu však na punkrockerov z Berlína kuká ako na zjavenie. Nezapadajú do schémy večera.

Darmo sa spevák Beverly snaží, dnes tu žiaden riot nebude. Vlastne tlačí na pílu až moc. Vtieranie sa publiku sa na koncertoch stalo akýmsi nechutným štandardom. Všetky tie otázky o tom, ako sa cítim a či som OK, idú mimo mňa. Špecialitou je, že väčšinou sa to speváci pýtajú celého mesta, akoby mesto mohlo odpovedať (Good evening, Prague, are you alright tonight?).

No a samozrejme pomaly imperatív, aby som začal divočiť a tlieskať. Ja si nemôžem pomôcť, som ako decko. Keď mi to niekto prikáže, tak just nebudem. Ale dosť bolo vyplakávania, poďme späť na koncert. Radio Dead Ones som videl už niekoľko krát a vždy to bola bomba. Prvý krát v Londýne mi skoro gule odpadli a potom to bolo vždy podobné.

V Prahe ale asi nemali svoj deň. Každopádne charizma spraví veľa a vďaka večnému úsmevu bratov Beverlyho a gitaristu Ricka som im odpustil, aj keď v polovici koncertu spustili divný megamix Madness/Sex Pistols/Beatles. Asi nevedia, čo od dobroty.

Hrali dosť nových vecí, všetko vo svojom typickom rukopise. Chrapľavý vokál, ostrá gitara, dunivá rytmická sekcia a kopec óóó. Zvuk zo začiatku nie celkom dobrý, ale počas hrania sa to vylepšilo. Dorota Nvotová (to je naše súkromné pomenovanie gitaristu Ricka, keby ste ho videli, pochopíte) solil/a sóla, ale predsa len po minuloročnom odchode druhej gitary to už akosi pre mňa stratilo kus rokenrolu. Na záver radšej ďaleko neodchádzali, lebo tušili, že hrať prídavok bez vytlieskania asi nebude vyzerať moc dobre. Najdôležitejšia vec na celom koncerte bolo to, že zahrali môj obľúbený Anchor Song a bodka.

Tretia kapela Bitch & Chips to rozbalila vo veľkom štýle a musím povedať, že aj zvuk mali lepší. Nie podľa klasického postupného modelu tichý, hlasnejší, najhlasnejší ako to býva na koncertoch v rámci zápasu my verzus predkapely, ale jednoducho lepší.

Čo ma najviac udivilo, sú to Češi, ale komunikovali po anglicky, síce perfektne, ale po anglicky. Na domácej pôde, kde pod pódiom boli snáď aj ich známi. No, ja by som sa zo svojho suseda asi smial, keby to doma rozbalil s vážnou tvárou a tváril by sa ako Anglán. Alebo to bolo všetko iba divadlo a smiali sa oni.

A tak sa stalo, že mi kamarát neveril, že sú to Češi a stavili sme sa o fľašku. Postupom času som dokonca aj ja nadobudol presvedčenia, že som prehral (naozaj nebýva zvykom, aby si domáca kapela pozvala predkapely z Nemecka). Až na druhý deň sme to vyriešili po internetovom pátraní. Ak sa no pozrieme z tej lepšej stránky, tak to svedčí o istej profesionalite, ak z tej horšej, tak nechcite počuť môj názor.

Ale späť k muzike, lebo o tú tu ide, či? Chlapci mastili vskutku fajný rokenrol, glam-rock, klasik rock, onálepkujte si to ako chcete. Kto má rád Guns N’Roses, Mötley Crüe, Backyard Babies a podobné slizké bandy, ten musí chrochtať blahom. Chrochtať, ale fistulou. Dokonca som tam počul aj kus The Bones. "Fešn kids" pod pódiom trsali. Ale že by to bola nejaká veľká sláva, sa povedať nedá.

Chlapci mali naštudovanú rokenrolovú Bibliu odpredu odzadu, každý účes, handry, pohyb, gesto, všetko bolo ako z partesu. A objektívne musím povedať, že čo sa týka prevedenia, tak dnes večer boli lepší ako moji favoriti Radio Dead Ones, ktorí proste nemali svoj deň. Ale dosť bolo o muzike, o tú tu predsa nejde, či? Cirkusové číslo skončilo. Ešte jeden prídavoček a spať. Zvukár zapol tučný a nefalšovaný dancefloor Heyo Captain Jack a tým to celé výstižne zaklincoval. Rekapituláciu radšej ani nejdem robiť. Podivný večer sme spláchli hektolitrami piva v Kotve.

KOMENTÁŘE