Dvanásť strún a jeden Jiří Schmitzer v Rock Café

Recitál. Strašné slovo. Či tam niečo recitujú? A Jiří Schmitzer. Vážená osoba, herec, neviem, či aj zaslúžilý, ale zaslúžil by si. Aj keď poznajúc jeho pesničky, vedel som, že to nebude až také honosné a vážne. Pred polozaplnený sál si na stoličku sadá postarší sympaťák v šiltovke a začína sa viac než úsmevný a príjemný večer.

Kto pozná jeho tvorbu vie, že niektoré pesničky akoby ani neboli hotové a sú to len akési skice, siluety, náčrty, ktoré najmä na koncertoch žijú vlastným životom. Pán Schmitzer s nimi narába ak s bábkami na drátoch a niekedy sa mu dráty zauzlia a bábky ožijú a on je tak milo chlapčensky prekvapený, ale nakoniec to aj tak uhrá.

Živý album „Sbírka kiksů“ je verným obrazom toho, ako vyzerá jeho koncert. Kto ho pozná, nemôže byť prekvapený, že sa nedočká kompletného textu piesne, správnych akordov, alebo v istých prípadoch ani samotnej piesne. Folkáč so zaujímavým hlasom (je tam cítiť zamat, šmirgel, cigarety aj farbu hlasu jeho otca Jiřího Sováka) a s dvanásťstrunovou gitarou viacej kecá ako hrá. Rozhodne však nenudí.

Publikum sa uchechtáva a s pokračujúcim večerom sa ozývajú aj nefalšované salvy hurónskeho smiechu. Schmitzer je ako tvoj starý kamoš, bonviván s úsmevom (doslova) popod fúzy, ale pritom si udržuje taký odstup pána, čo už všeličo videl, no všetko neprezradí.  Iba črtá, a zvyšok necháva na tebe.

Ozvučenie Rock Café v niekoľkých taškách

Živo nadväzuje kontakt s publikom (piesne na želanie), aby ho vzápätí so šarmom jemu vlastným zbúral. Syzifos, čo baví všetkých okolo. Nešetrí žartami na všetky strany, vrátane seba samého.  Pri tom všetkom mu to neskutočne skvelo hrá, takže neviem či tie kiksy nie sú nacvičené. Ale o to ani nejde. Tým, že je kruto otvorený a vidno až do kuchyne jeho vystúpenia, odzbrojí všetkých, nedáva šancu, chytí ťa a zabávaš sa.

Ale občas medzi svoje odrhovačky vrazí takú krásnu pieseň, že sa divíš, či je to ten istý interpret. Je. A takých nadnášajúcich piesní a momentov je viac. Po hodine a pol nám vysvetlí prečo nehrá prídavky (s jeho teóriou sa stotožňujem už veľmi dávno a vadia mi kapely, ktoré sa doslova rutinne nechávajú vytlieskavať) a počas búrlivej odmeny publika odbehne niekam na záchod. Po koncerte si pokorne balí svoju aparatúru a kecá s ľuďmi.

Už počas koncertu som si hovoril, že ten zvuk je neuveriteľný. A potom mi ukázal, cez čo hral. Jeho aparát sa zmestí do pár tašiek. Celý veľký sál v Rock Café si však nazvučil sám a nepoužil pritom nič z ohromného aparátu v klube. Ako sám podotkol: "A to jsem to ani neměl naplno." Proste borec a totálny sympaťák, opačný pól ku naškrobeným a serióznym pesničkárom. Na ten večer snáď ani nejde mať námietky.

KOMENTÁŘE