Akropole hostila Rudovouse a OTK

Tieto kapely sú ako dva opačné póly. A ich spojenie na jednom koncerte mi prišlo celkom neobvyklé. Možno ako keby ste behom dvoch hodín navštívili tropické aj arktické pásmo. Obe sú svojské a pekné, každé vo svojom. Rudovous krstil CD a OTK si pozvali ako hostí. Tipujem, že za tým nebola žánrová príbuznosť, ale skôr kamarátske vzťahy. Je to fajn, lebo tým vznikajú nečakané kombinácie.

OTK je taká trochu iná gitarovka, ktorá má za sebou pestrú diskografiu (ako jedna z mála kapiel stále vydáva aj vinyly) a dokonca dve (bezvýznamné) sošky Anděla za alternatívny počin. Keďže gitarista a spevák kapely Ondřej Ježek je známy štúdiový zvukár, asi má na zvuku svoj mamutí podiel a nenecháva nič na náhodu.

Gitara, basa, kláves a bicie sa na pódium postavili netradične (pre nich však tradične) vedľa seba do prvej línie, vrátane bicích. Mali vynikajúci zvuk a pred publikum v žižkovskej Akropoli vysypali asi tucet neklasických songov. Súkolie mali namazané perfektne, a iný kontakt s publikom ako hudbu nepoužívali. Ak nerátam nesmelé „Díky“ vždy v prestávke.

Síce išlo v princípe o klasické postupy, predsa len som sa občas krásne strácal v spleti netradičných rytmických obratov a atmosferických stupňovaní. To, že spievali všetci, iba pridávalo na presvedčivosti. Konce niektorých piesní boli úžasne vygradované a na ohlase bolo vidno, že majú svoju stabilnú podporu.
Dokonca došlo aj na prídavok v podobe česko-talianskej piesne. Bol to vraj na dlhú dobu ich posledný koncert v rámci hľadania zmyslu hrania. Tak držím palce.

Klezmer, polka, turbobalkán

Hlavnou hviezdou večera boli po malej prestavbe pódia Rudovous. Pätica chlapíkov stojacich taktiež svorne v prvej línii. Bubeník a frontman Bonza mal svoju špeciálnu sadu uprostred. Na začiatku síce mali na sebe aj červené huňaté brady, ale tie počas večera po jednom strácali. Sál sa naplnil o niečo viac a objavili sa prvé tančeky, dokonca aj jeden dirigent.

Rudovousi pozbierali všetko, čo našli na uliciach kabaretného sveta. A čo sa im hodilo do krámu, to bez váhania zahrali. Doslova každá pieseň bola iná. Síce s tými istými nástrojmi a odetá v šate pouličného muzikantstva, ale každá z iného kúta. Krívajúci klezmer, otrhaná polka, špinavý folk, chraptivé blues, trochu sterilný rokenrol, valčíček, uplakaná balada, turbobalkán. Proste ukážková eklektická partička.

Okrem už spomínaných oklieštených bicích, basy, gitary, akordeónu a klarinetu sa tam mihli aj iné nástroje, čo koncertu dodalo šírku. Ku koncu vystúpenia sa objavil poľovník, ktorého použili na svojský krst nového CD s názvom Krankoty.

Počas koncertu ma napadali mená ako Tiger Lillies, Vinicio Capossela alebo
Tom Waits, ale na to všetko by museli mať Rudovousi okrem muzikantskej šikovnosti aj viacej charizmy a originality. Zdali sa mi akýsi morózni a odmeraní a bez silnejšieho kontaktu s publikom to v takejto hudbe nejde. 

Trochu tiež stratili tým, že hrali v takej veľkej sále a keby som ich videl niekde
v zapľuvanej putike alebo na rohu starého námestia, asi by som si to užil oveľa viac. Ale nedá sa im uprieť priehrštie naozaj chytľavých melódií. Poslednú pieseň Lodivodi som si pískal celou cestou domov.

KOMENTÁŘE