Multizážitkový večer alá Tomáš Klus & Jana Kirschner v Semilasse

Ja sa priznám. Bude to tak lepšie pre všetkých zúčastnených. Tomáša som začal počúvať len relatívne nedávno, dovtedy som len tak nejak vedel, že existuje a že jedna moja kamarátka je doňho dosť solídne zbláznená. O Janke som na druhej strane vedel už veľmi dlho – inak by to ani v prípade jednej z najlepších slovenských speváčok nemohlo byť. Každopádne, jedného či druhú som už nejaký ten piatok túžil vidieť naživo. A keďže sa táto dvojica tak nejak podujala na spoločné turné, už mi bolo jasné, že bakalárka-nebakalárka, ale toto musím vidieť, počuť, cítiť atď.

Dejstvo I., v ktorom Tomáš a Jirka Semilasso rozšantili

Po relatívne akčných vybavovačkách na poslednú chvíľu sa mi pred samotným koncertom podarilo absolvovať veľmi príjemný rozhovor s Tomášom – čítajte tu. Pozitívne naladený som sa následne odobral pod pódium, kde ma čakalo pár kamarátov a priateľka a spoločne sme čakali, kým Tomáš a jeho ko-vokalista a spoludrač strún Jirka vylezú von. Tomáš pred koncertom tvrdil, že sa snažia začínať načas (čo je na koncertoch skôr výnimkou) zvlášť kvôli tehotnej Jane Kirschner a tak aj bolo. Vysmiati chalani sa zjavili takmer presne o pol ôsmej a bez väčších okolkov spustili úvodný song z albumu Hlavní Uzávěr Splínu – Neklid. Od prvého momentu snáď celý sál spieval s nimi a tak bola nálada hneď od začiatku tak vysoko nad bodom mrazu, že sme všetci veselo potili endorfíny o106.

Chalani sa postupne prepracovali žánrovo i náladovo odlišnými pesničkami z Tomášovej tvorby (vrátane niekoľkých špecifických kúskov). Ad nálada. Ono, hoci odznelo aj pár naštvanejších či smutnejších pesničiek, podané boli skôr odľahčene. Vlastne, ako sa mi Tom priznal i v rozhovore, nerád by svoje koncerty ponímal v duchu spoločného trúchlenia. Ako to myslí, som pochopil až počas vystúpenia. V praxi to znamená, že napríklad zasnená a romantická hitovka VeSmíru sa v závere zmenila na punkovo-country pecku s improvizovanými slohami. Podobného prevedenia sa dočkalo i pár ďalších piesní. Vo svojich extempore sa mladý pesničkár venoval najmä aktuálnemu dianiu na, pod i nad pódiom. Rovnako brilantne sa vysporiadal i s padajúcim mikrofónom, kvôli ktorému dokonca niektoré pasáže musel odspievať na kolenách. A nezabudol ani na prechádzku rozvášneným publikom s mikrofónom v ruke, ktorá potešila zjavne najmä prítomné slečny.

Tomáš je vskutku jedinečný frontman a zabávač. A Jirka ho skvele dopĺňa - či už spevom, gitarou (sóluje fakt skvele) a občasnými stručnými hláškami, ktorými Toma kamarátsky dodžubáva. Čo sa Tomáša týka, máloktorý spevák si môže dovoliť toho toľko nakecať pomedzi songy. Väčšina totiž trepe totálne koniny. Klus teda tiež, ale za to sú tie koniny vtipné a trefné! Zdá sa, že na tom DAMU sa predsa len niečo naučil, napriek zážitkom popísaným v piesni Da.Muklův meč, ktorá tiež patrila k vrcholom jeho vystúpenia. Alebo to bude prirodzený talent?

Spomenúť a kvitovať musím jednoznačne i hranie na želanie. A žiadne také, že song na želanie! Chalani nechali publikum vybrať si rovno žáner. Napriek rôznym zaujímavým návrhom od šansónu až po metal (ten som kričal ja, bohužiaľ sa neujal) nakoniec vyhralo techno. Áno, i to sa dá zahrať s dvoma gitarami. A kvalitne! Pretože úprimne, techno by ste kľudne zahrali aj na puklici od auta.

Prvá polovica večera bola proste vďaka Tomovi a Jirkovi (až sa niekedy divím, že nevystupujú pod nejakým spoločným názvom ako duo) veľmi živelným a bezprostredným zážitkom a tak nejak som sa pristihol pri tom, že by som si to dal znova. Ale na to si zrejme bude musieť počkať.

Než hópneme na druhú polovicu tohto reportíku, pridávam ešte odkaz na novú pesničku, ktorá v Semilasse zaznela. Aj vám to príde trochu švihnuté Nirvanou?

Dejstvo II., v ktorom sme uleteli niekam do neznáma

Koncert Jany Kirschner, ktorý nasledoval po krátkej pauze na vydýchnutie, bol z úplne iného súdka.  

Atmosféra vystúpenia speváčky dokonale reflektovala atmosféru jej aktuálnej tvorby z nového albumu Krajina – rovina. Zasnené, hypnotizujúce, až exoticky znejúce piesne, ktoré človeka skutočne unášajú niekam do najhlbších zákutí vlastnej mysle. Koncert samotný začal pomerne dlhým introm založeným na opakujúcich sa motívoch, postupne doplňaných o nové a nové nástroje, až na pódiu nestála celá Jankina kapela.  

Napokon sa na pódiu za veľkého potlesku objavila samotná speváčka i so svojim pekne zaguľateným bruškom, ktoré však budúcej mamine absolútne nebránilo v podávaní skvelého speváckeho výkonu či ľahkého tancovania po pódiu – samozrejme bosky.

Musím priznať, že po veľmi akčnom vystúpení Tomáša Klusa ma začiatok Jankinho koncertu takmer uspal. Bolo to práve vďaka určitej hypnotizujúcej monotónnosti skladieb založených na silnej atmosfére, ktorá bola dokonalým opakom predchádzajúceho bláznenia sa na pódiu i pod pódiom. Čím samozrejme nechcem povedať, že by tieto skladby boli slabé, práve naopak – ich sila však spočívala v niečom inom a dovolím si tvrdiť, že by sa oveľa viac hodili do malého klubu, do intímnejšieho prostredia vhodného na hĺbavé rozjímanie. Ťažko povedať, ako to celé vnímali ľudia z balkóna či z väčšej vzdialenosti od pódia.  

Na druhej strane, vynikajúca bola práca osvetľovača a podobné svetelné efekty by sa len ťažko dali napodobniť v menšom priestore a takisto i 8 ľudí na pódiu (ja viem, ich je tam vidieť len 7, ale Janku môžeme momentálne počítať za dvoch) by bolo nutné naaranžovať veľmi husto.

Pre mňa asi prvým výraznejším momentom bola filmová pieseň „Pokoj v duši“, v ktorom sa prvýkrát výraznejšie i dovtedy publikum. Potom prišli i piesne ako notoricky známa „Modrá“ a exotická „Na čiernom koni“ (z môjho pohľadu jeden z vrcholov koncertu). Práve tieto veci ma definitívne prebrali z ospalosti a zbytok koncertu som si naozaj užíval.

Neodpustím si však poznámku na margo pár nie práve najslušnejších fanúšikov, ktorým nerobilo problém debatovať i počas koncertu. Vzhľadom na veľmi premenlivú dynamiku piesní boli niektore pasáže veľmi tiché a v týchto momentoch niekedy naozaj nepríjemne rušili hlasy debatujúcich ľudí – nebol predsa taký problém ísť sa porozprávať mimo hlavnej sály.

Hudobné vystúpenie však napriek tomu gradovalo a ľudia i muzikanti si ho zjavne užívali. A potom, akonáhle sa tancujúci a tlieskajúci na časti pódia najbližšie k divákom rozlúčili a zmizli, prišel zrejme emotívne najsilnejší moment celého večera.

Jana sa na pódium vrátila s elektrickou harfou a zaspievala nádhernú pesničku „Vidoucí, ale neviděná“ zloženú Petrom Hapkom a otextovanú Michalom Horáčkom. Úžasná hudba, úžasný text a hlavne úžasné podanie vo mne zanechalo hlbokú stopu, na ktorú si spomeniem i teraz, akonálhe si túto skladbu pustím.

Ak to mám zhrnúť – tento večer mi určite utkvie v pamäti na dlho. Práve preto, že bol tak plný rôznych dojmov, rôznych emócií a zážitkov. Jeden pocit však nakoniec predsa len prevážil – bola nim pokojná, inšpirujúca a bezprostredná radosť z bytia, ktorú sme cítili kráčajúc domov, kým nám do tvárí padal prvý tohtoročný sneh...

Ale keby to nabudúce bolo v nejakom menšom klube, tak by som sa nenahneval ;-) Otázne je, do akej miery je to pri interpretoch ako Tomáš a Jana reálne...

Nezabudnite si skočiť na fotky a tiež rozhovor s Tomášom ;-)

KOMENTÁŘE