Nantokanaru a ten kto tancuje s labuťami

Pri pohľade na obal ma hneď zaujala jedna vec. Jednoduchosť a melanchólia, ktorá bude asi najviac spôsobená tým, že fotografia je v čiernobielej. Či to odráža aj to čo sa nachádza na samotnom CD? No, jednoduchosťou určite nie, melancholickosťou niekedy až príliš.

Album začína príjemným klavírnym vstupom, ktorý na začiatku veľmi zaujme. Po jeho ukončení však album značne zmení náladu, ktorá trošku upadá (samozrejme nie čo sa týka kvality). Prichádzajú tvrdé a hutné gitary a zaujímavé elektronické vstupy. Nálada piesní je dosť depresívna a práve v tomto zmysle to je u mňa trošku mínus. Pesničky sú na jednej strane výborne spracované, a výborné spracovanie dopĺňa aj vhodný výber gitarových efektov. Hudba však zo sebou nesie trošku ubíjajúci nádych. Ak ste poslucháč ktorému to nevadí, a vyrástli ste na Alice In Chains, Korne alebo podobných kapelách, Nantokanaru vám budú po chuti. Pesničky majú naviac dosť pomalé tempo a tak vás dokážu po čase zahnať do stereotypu, z ktorého sa bohužiaľ do konca albumu už nedostanete, pretože celý zvyšok albumu sa tiahne v rovnakej nálade. To je ďalšia vec ktorú by som albumu vytkol. A totiž, že pri prvom vypočutí som mal dojem, že počúvam viac krát tú istú pieseň. A aj napriek tomu, že veľmi príjemne a vhodne umiestnené gitarové „medzihry“ sa snažia tento stereotyp celkom úspešne zakryť, poslucháč, ktorého obľúbený žáner je niekde inde, bohužiaľ neunikne postupne silnejúcemu pocitu, že album už hrá tretíkrát.

Texty majú rovnaký nádych ako hudba. Niektoré texty majú celkom zaujímavé myšlienky, avšak, ako už povedané, často veľmi depresívne. Niektoré piesne sú naopak až príliš jednoduché a skladajú sa len z pár opakujúcich viet, a nejaký ucelený odkaz nemajú. To síce nie je nutné, ale prispieva to k stereotypu. Najväčším problémom je práve to, že niektoré vety sa opakujú až príliš často. Dobrým príkladom takejto pesničky je Mr Gogo.

Naopak pochváliť treba kapelu za výborné využitie hlasu (aj keď sám nie som priaznivcom vreskov, growlov, gruntov a iných výkrikov) speváka a „backing“ vokalistov. Niektoré dvojhlasy zneli naozaj zaujímavo a celkové použitie hlasových možností vokalistov.

Vec, ktorá ma však na albume zaujala asi najviac, je výborný výber zvuku gitár. To, dovolím si povedať, je na albume asi najlepšie – gitary. A aj keď chvályhodnú hru na nich nechcem zatláčať do úzadia, oslovil ma najmä výber efektov, ktoré v spolupráci s dobré počuteľnou basgitarou a vcelku zaujímavými bicími vytvárajú výbornú zvukovú súhru. Zaujímave je tiež experimentovanie z elektronikou, ktoré albumu dodáva nezvyčájný nádych.

Hudba znie naozaj tvrdo, aj keď zaraďovať ju medzi metal by bol už trochu „overkill“. Sám neviem kam by som ju zaradil. Cítiť tam však značný vplyv post-grungeu a nu-metalu. Je to tak zo všetkého trochu a preto štýl kapely nechcem konkrétne označovať. Vypočujte si a uvidíte. Určite neľutujem že som si tento album vypočul aj keď medzi moje najobľúbenejšie sa nezaradil. Bola to príjemná inšpirácia, aj keď pozitívnu energiu som z neho nenabral. Album jednoducho ponúka niečo iné. A verím, že je veľa poslucháčov, ktorí hľadajú práve to. A u Nantokaru to nájdu.

Niektoré piesne od kapely nájdete na ich bandzone - http://bandzone.cz/nantokanaru

Klipy je možné zhliadnuť na youtube - http://jp.youtube.com/user/uranakotnan

KOMENTÁŘE