Slovenská fujara, to je mašina

7.12.2007

O slovenskej Družine som už toho počul veľa a vždy len dobrom, a keď som sa dozvedel, že táto skupina bude v rámci podujatia Etno Brno 2007 vystupovať v Starej Pekárni, moje srdce radostne zaplesalo a ja som vedel, že ja, milovník etno fúzie a world music a zhodou okolností ešte aj Slovák si tento koncert rozhodne nemôžem nechať ujsť. Ej, a čiže som ja nemal pravdu?

Pred koncertom som mal tak trochu obavy o to, či tam náhodou nebude veľa ľudí, nuž som sa na miesto vypravil skôr, aby som si bez problémov našiel pohodlný flek na fotenie. Nakoniec som mal tak trochu obavy o to, či tam náhodou nebude ľudí primálo. No klub sa napokon predsa len slušne zaplnil - a kto sa nedostavil, prišiel o veľa.

Totiž, zrejme som ešte doteraz nezažil koncert tak nabitý pozitívnou energiou, ako bol tento - či už išlo o fantastickú hudbu, výborný zvuk večne usmiatu speváčku Danku Ferienčíkovú a celkové vyžarovenie kapely, komunikáciu s ľuďmi - úsmev na tvári nenechal na seba dlho čakať a len tak skoro odísť sa nechystal.

Ak mám opísať samotné vystúpenie kapely, zrejme sa bude hemžiť superlatívmi. Vôbec, je to jedna z tých situácií, keď človek len ťažko hľadá vhodné slová a na jazyk sa mu derie len bezmocné "aaahmmmmhhmmm". Musím povedať, že lepšiu atmosféru som v Pekárni ešte nezažil. Od prvého momentu som vedel, že tento večer bude stáť za to. Moju rockerskú dušu príjemne prekvapil fakt, že prvky rockovej hudby sú vo zvuku kapely veľmi výrazné. Mohli za to najmä basgitarista Aty Béreš, ktorého hravé basové linky dodávali skupine istú hutnosť, svižná, zaujímavá a energická hra bubeníka Borisa Brnu a jednoznačne gitara Martina Sabova - ten počas koncertu predviedol niekoľko sól, ktoré by pokojne uspokojili aj tých najnáročnejších rockových fajnšmekrov.

Družina

No to, čo robí hudbu Družiny výnimočnou, je bezpochyby práve folková stránka ich prejavu. Hoci je skutočne ťažké hľadať v tejto kapele nejaký hudobnícky element, ktorý by výrazne predčil tie ostatné - skupina pôsobí v tomto smere veľmi vyvážene - veľkú rolu hrali živelné a rôznorodé husle Mareka Končeka, tak jeho krásne, jemné melódie, ako aj energické a rýchle "fidlovačky".

Veľmi dominantne znely aj píštalky v podaní Janka Šimiaka, čo mimo iného prakticky dokazuje, že na veľkosti inštrumentu nezáleži - no ak by snáď niekto mal pochybnosti, píšťalkar dvakrát previedol hru aj na asi tom najtypickejšom a najtradičnejšom slovenskom ľudovom nástroji, a tým je samozrejme fujara - kvôli ktorej musel zostúpiť z pódia medzi ľudí, lebo dlháň s fujarou by inak tvrdo narážal na neprekonateľnú prekážku v podobe nízkeho stropu. Práve jeho sóla patrili k najlepším momentom inak konštatne perfektného vystúpenia - stačilo zavrieť oči, a človek sa nachvíľu skutočne ocitol niekde na grúni, nad sebou modré nebo, pod sebou zelená tráva, ovečky na pastvinách a barančeky na oblohe... Fujara uchvátila zrejme všetkých návštevníkov klubu a snáď za všetko hovorí obdivný komentár jedného z poslucháčov, ktorý vyhlásil "To je mašina". Za predvedenú hru i autenticky pôsobiaci spev dopĺňajúci jeho hru si Janko vyslúžil veľký potlesk.

Na pódiu však jednoznačne hviezdila speváčka Danka. Ako frontmanka pôsobila veľmi príjemne, jej hlas k tomuto štýlu pasuje dokonale, spev bol bezchybný, naviac počas koncertu výborne pracovala s publikom, roztlieskávala ľudí, nabádala k spevu i tancu - a vôbec, na celú kapelu sa bolo radosť pozerať - jej členovia spolu neustále komunikovali, vtipkovali a podobne. Pohoda bola v Pekárni priam hmatateľná.

Musím si pochváliť aj prácu zvukára. Osobne som bol zvedavý už len na to, ako sa na malé pódium v Pekárni zmestí šestica hudobníkov a vedel som si predstaviť, že nazvučiť ich nebude ľahké, no až na pár malých výpadkov bolo veľmi dobre a konkrétne počuť každý nástroj i vokály a z môjho pohľadu - či skôr posluchu - to znelo presne tak, ako malo.

A čo povedať na záver - už asi len toľko, že to bol suverénne najlepší koncert, aký som doteraz v Pekárni zažil... takých viac!